Too honest to be true

Po troch pohároch ríbezľáku (verzia pre maminu – ríbezľák=džús!; verzia pre zvyšok planéty – hlavne si preboha nemyslite, že je to džús!!) otváram prázdny dokument a píšem svoj prvý blogový post. Prečo som nabrala odvahu napísať ho až teraz, po viac ako roku od môjho príchodu do Prahy a navyše so značným množstvom alkoholu v krvi, sa radšej nepýtajte. Alebo vlastne prečo nie, spýtajte sa.

Keď som sa minulý rok hrdinsky (viac menej hrdinsky, vlastne skôr menej ako viac, ale o tom inokedy) presťahovala do stovežatej, o dospeláckom živote som nevedela zhola nič. Za ten rok som vďaka správne načasovanej zhode okolností spadla na hubu nie jedenkrát, ale rovno, povedzmeže, 768775757krát. A dobre mi tak. Nebyť tej každej jednej (ne)náhody by som možno ešte aj dnes bola #happygirl žijúca vo víre #happydays (pochopila najmä tí, ktorí sledovali môj starý blog/instagram), ktovie. Teraz by som si najradšej dala za každý ten falošný hešteg facku. Alebo radšej dve. Pre istotu.

Za celý ten rok mojej pasívnej (ne)aktivity som si kvôli vlastnému zdanlivému pokoju v duši a odpovediam na otravné otázky od okolia typu – Kedy už konečne spustíš ten tvoj blog?? – našla sama v sebe presne štyri dôvody, kvôli ktorým tento post píšem s vínom putujúcim v pár minútových intervaloch medzi nočným stolíkom a mojou rukou, až teraz. Tak si to teda vezmime pekne poporiadku, chronologicky:

  1. Prvých cca 6 mesiacov (to som ešte snívala o super kariére super fashion bloggerky) som verila jednému wannabe skvelému dizajnérovi/grafikovi/UX&UI/whatever, pre účely tohto blogu ho volajme napríklad Slizák. Slizák mi nasľuboval hory-doly, medziiným že – môj blogísek so mnou vymyslí, navrhne, privedie ho k životu a že ho pri tom živote aj udrží. Hádate správe, nestalo sa tak. Z týpka sa vykľul kretén s koeficientom dôvery mínus 10.
  2. Paralelne s mojou naivnou dôverou v Slizáka som sa tak nejako nechala opiť rožkom aj od ďalšieho pochybného superhrdinu. Tento mal byť pre zmenu môj fotograf, nazvime ho však Kvetinár. Suma sumárom opäť hádate správne, nestalo sa tak. Tu bol však dôvod nezačatia spolupráce o niečo prozaickejší, jeho objasnenie mi ale bohužiaľ (bohudík) zaberie dosť času, aby sa mi nápady na články neminuli najbližšie tri zimy. Ale teda aspoň budem mať ja o čom písať a vy čo čítať, tzn. double win-win?
  3. Ruka v ruke s vyššie uvedenými dôvodmi som za toho pol roka bola chorá presne päťkrát. To vo voľnom preklade znamená, že som v priebehu šiestich mesiacov brala päť rôznych druhov antibiotík. Celá táto moja trpká séria sa ukončila deň pred Vianocami, kedy som s trucom podpísala reverz v nemocnici, čím som sa pravdepodobne vzoprela karme, pretože odvtedy som ani raz nezakašľala.
  4. A keď som si po tých šiestich mesiacoch konečne uvedomila, že taký ten typický blogísek už nie je cesta ktorou by som sa chcela uberať, tak som pre zmenu druhého pol roka tak nejako bojovala sama so sebou. S tým, že nie som dosť dobrá, vtipná, spontánna, vyspelá, rozumná a že na toto celé proste nemám. Verte mi, že s takým mindsetom si nájdete nie jeden, ale hneď aj sto dôvodov, prečo nie je správny čas začať s čímkoľvek.

No a teraz, po tom roku plnom výhovoriek, zrazu sedím s notebookom na kolenách a tieto slová píšem až s prekvapivou ľahkosťou. Ako je to možné? Pred hodinou mi pristál v schránke mail s výstrahou, že mi za pár dní expiruje doména. Ja som si s vínom v ruke spomenula na štyri dôvody, pre ktoré som doteraz s blogovaním nezačala. Poviem vám, ani jeden z nich za to nestál.

4 Comments

Leave a Comment

Your email address will not be published.